Krvavá streda

Štrajky pokračujú

Ani po vstupe čs. vlády do Bratislavy napätie v meste neprestávalo, naopak, stupňovalo sa, až vyvrcholilo smutnou udalosťou – masakrom, ktorý do dejín vstúpil pod názvom Krvavá streda. Štrajky (začaté už 3. februára) s prestávkami pokračovali a v nedeľu 9. februára bolo nemecko-maďarskou stranou sformulovaných 10 podmienok, za splnenia ktorých by od štrajkov upustili. Žiadali napr. znovuotvorenie Alžbetínskej univerzity, slobodu združovania a zhromažďovania, osemhodinovú pracovnú dobu či opätovné prijatie prepustených zamestnancov. Podmienky neboli splnené tak, ako by si to protestujúci želali, a tak v utorok 11. februára vypukol ďalší štrajk.

Úrady dali vojensky zaistiť železnicu, poštu, plynáreň, vodovod, dôležité továrne. Obchody, hostince, kaviarne a veľká časť priemyselných závodov ostali zatvorené. Na stredu 12. februára zvolali štrajkujúci na dnešné Námestie SNP ľudové zhromaždenie, na ktorom sa pokojný charakter protestov skončil. Pôvodne tam malo byť oznámené ukončenie štrajku, no súčasne sa začali šíriť chýry, že do mesta z Petržalky vpadne maďarská armáda, ktorá ho oslobodí spod československej jurisdikcie.

Krvavá demonštrácia

Už okolo 14. hodiny sa na námestí začal schádzať dav a o 15. už bola pred Starou tržnicou hlava na hlave, pričom hustý dav sa vinul až po Kolársku a Špitálsku ulicu. Skandovali sa maďarské heslá, atmosféra hustla a búrka rástla, niekto rozvinul maďarský prápor, ozývalo sa hromové „Éljen Magyarország“. Volanie silnelo s prichádzajúcim autom talianskeho plukovníka Bareccu. Tomuto sa prizeralo niekoľko legionárov, ktorí sa stali cieľom útoku rozvášneného davu, ktorý nešetril ranami. Keď jednému z vojakov vypadla z ruky puška, niekto ju chytil a kolbou udrel plukovníka po hlave.

Udalosti už potom rýchlo nabrali tragický spád. Podľa očitého svedka „zatím tisícový dav vybíjel svoji nenávist na několika jednotlivcích a situace byla kritická pro postižené. Jako na zavolanou přihnali se pojednou směrem od mostu italští legionári ověšeni ručními granáty za nimi v patách námořníci ozbrojeni po zuby nevijímaje kulomety. Výzva velitele k rozchodu minula se účinkem naopak, demonstranti zaujali posici útočnou. Ozvaly se strojní pušky, k útoku přešli legionáři, z pošty pomáhali střílet službu tam konající námořníci. Nastal zmatený útěk, na stromy, do stok pouličních, do domů a kam se dalo. Na náměstí zůstali jen ranění, rozbité hole, klobouky a různé zbraně demonstrantů.“

Zdroj foto: Archív OZ Bratislavské rožky

Mŕtvi

Výsledkom besnenia boli 2 mŕtvi a 4 ťažko zranení, ktorí zraneniam takmer ihneď podľahli (Juraj Kovács, Angela Soosová, Karol Albrecht, Gustáv Luntzer, František Heringes a Viliam Kubesch). Počet ranených sa nedal presne určiť, pretože mnoho z nich sa dlho ukrývalo a až navečer individuálne vyhľadalo zdravotnú pomoc, prevažne u milosrdných bratov. Z nich svojim zraneniam podľahli ešte ďalší traja (Karol Hubert, Jozef Škoda, Július Záborský), počet mŕtvych sa teda napokon vyšplhal až na 9 osôb. Prevažne išlo o obyčajných ľudí, ktorí celkom zbytočne prišli o život – Albrecht pracoval v továrni, 17-ročný Kubesch študoval na priemyselnej škole, Soosová bola v domácnosti a starala sa o 5 detí, Heringes bol krajčírskym majstrom a Záborský strojným zámočníkom…

Udalosť v meste vyvolala úprimné dojatie. Len za dva dni sa pre pozostalých obetí vyzbierali 1220 korún. Pohreb sa konal na Blumentálskom cintoríne na Račianskom mýte, ostatky neskôr preniesli do spoločného hrobu v Slávičom údolí, ktorý od roku 1961 zdobí pamätník – pieskovcový náhrobok s reliéfom postavy umierajúceho muža (akad. soch. Ladislav Šichman).