Kategória: História Bratislavy, Nezaradené

Prešporské popravisko

Autor: Matej Feldbauer

V 15. storočí na Hlavnom námestí, v budove dnešnej Starej radnice, bola zriadená prvá väznica vo vtedajšom Prešporku. Vedľa levej jamy a mučiarne mal mestský kat svoju izbu. Kat mal vtedy aj iné povinnosti, okrem mučenia a stínania hláv. Staral sa o dvor, čistil verejné priestory a mal na starosti aj odchyt túlavých zvierat. A priamo pred touto budovou sa nachádzalo aj popravisko. Tresty pre zločincov boli trojaké: na živote, na tele a na cti.

Trestom na živote bola poprava. Zločincov topili, stínali, upaľovali, vešali. Najkrutejšie boli tzv. poprava kolesomštvrtenie. Na kolese odsúdencovi polámali všetky údy a pomocou štyroch koní ho rozštvrtili. Najpotupnejší spôsob popravy bolo obesenie. Tresty na tele síce zločinca neusmrtili, ale odrezanie ucha, ruky či palicovanie na dereši tiež neboli najlichotivejšie spôsoby ako si odpykať trest. Odsúdencov na cti vystavili na istú dobu v železnej klietke na dnešnom Františkánskom námestí. V lepších prípadoch dotyčná osoba “len“ stratila funkciu alebo bola vyhnaná z mesta.

zdroj_wikiwand.com

Katom sa mohol stať len syn kata. Ak sa katovi narodila dcéra, tá sa zase musela vydať iba do rodiny iného kata, aby sa nestalo, že mesto ostane bez popravcu. Ak umrel bezdetný, táto pracovná pozícia ostávala dlho voľná. Mestá trpeli nedostatkom katov a tak si ich navzájom požičiavali. To však nebola lacná záležitosť. Museli mu zaplatiť viac ako by dostal vo svojom meste a kvôli spoločenskému statusu, ktorý kat v tej dobe mal, ho nemohli ubytovať len tak v meštianskom dome. Museli na dobu pobytu prepustiť väzňov a kata aj so spoločníkmi ubytovali v žalári. Remeslo nebolo vôbec zaujímavé pre bežných ľudí. Na druhej strane, samotná poprava bola veľmi obľúbená u ľudí. Počas verejných popráv sa totiž nemuselo pracovať.

Verejné popravy v Prešporku sa konali vyše štyristo rokov. Posledný mestský kat bol Augustín Spindler, ktorý umrel koncom 19. storočia. Kati žili na okraji spoločnosti. Ľudia s nimi nekomunikovali, vyhýbali sa akémukoľvek kontaktu s nimi. Mali vyhradený svoj vlastný stôl v hostinci, za ktorým nikto iný nesedel. Ešte aj v kostole mali vlastnú lavicu, dokonca aj po smrti boli na cintoríne oddelení od ostaných ľudí. Pochovávali ich pri múroch.

Zdroj_facebook.com

Ďalšie popraviská v Bratislave sa nachádzali pred Michalskou bránou, kde sa dnes aj nachádza podnik na počesť zvaný U kata. Keď kata vysťahovali zo Starej radnice, býval na Baštovej ulici. Pri Korytnačom jazere, ktoré sa rozlievalo po dnešnej Krížnej ulici, sa nachádzala Rozlúčková kaplnka. Postupne popravisko posúvali ďalej a ďalej z mesta. Posledným verejným popraviskom bol tzv. Svinský pasienok, roh dnešných ulíc Trnavskej a Vajnorskej.

Exekúcie dnes už pripomínajú len záznamy v súdnych knihách a stála expozícia v Múzeu mesta Bratislava práve v priestoroch Starej radnice. Barbarstvo mučenia prezentuje vyše päťdesiat replík mučiacich nástrojov zo 16. – 18. storočia. Tak milý čitateľ, buď poslušný, pretože zariadenia na ohavnosti páchané pred stáročiami sú stále k dispozícii…

Share Tweet Pin It +1

Mohlo by vás zaujímať

Víťazi celoštátnych kôl, spojte sa!

Publikované 21. októbra 2019

Spiace miesta – Rozhovor

Publikované 1. júna 2019

To najlepšie z ochotníckeho divadla

Publikované 25. septembra 2019

Predchádzajúci článokV národnom divadle, o udalostiach, ktoré sa začali v divadle
Ďalší článokVšetko, čo mám rád o Bratislave č. 3 – legendárne podniky

Žiadne komentáre

Pridajte komentár