Počas prechádzky po Bratislave každý narazí na niekoľko sôch. Mnohé z nich dokonca dotvárajú fontány. Nanešťastie, nie som prvý, kto si všimol toto mestské špecifikum…
Taká Mária Ďuríčková spísala početné množstvo legiend o nich do rozsiahlej knihy zvanej Bratislavské povesti už v roku 1990. Niekoľko rokov pred tým bola pod jej menom vydaná aj kniha Prešporský zvon, povesti a báje o Bratislave. Aby som náhodou neuvádzal mylné informácie, podotknem, že sa bratislavským sochám nevenuje na všetkých stranách v knihách. Chcem len povedať, že tvoria istú časť týchto povestí.
Na druhej strane Igor Janota vydal pred desiatimi rokmi knihu Príbehy bratislavských fontán a studní ako súčasť knižnej edície Bratislava – Pressburg vydavateľstva Marenčin PT. Na stopäťdesiatich stranách čitateľ nájde šesťdesiat príbehov o najznámejších dodnes existujúcich, ale aj o tých zaniknutých bratislavských fontánach a sochách.
Na otázku prečo ich je v Bratislave tak veľa, vám žiaľ neodpoviem. Ani ich pre vás nezmapujem. Avšak prevediem vás tými najzaujímavejšími a turistami veľmi obľúbenými.
Hlavné námestie
Na Hlavnom námestí natra fíme hneď na niekoľko kúskov. Najvyhľadávanejšou destináciou tohto námestia je Maximiliánová fontána. Fontána pomenovaná po prvom uhorskom kráľovi, ktorý bol korunovaný v Bratislave je zároveň najstaršou fontánou na území mesta. Známa je najmä ako Rolandova, kvôli legende, čo je však nesprávne zaužívané. Dodnes sa tvrdí, že Roland ožíva raz do roka, počas veľkého piatku a chárni Bratislavu pred nepriateľmi.
Hneď vedľa je počas roka, okrem zimy, opretý o lavičku napoleonský vojak. Socha z roku 1997 pripomína ostreľovanie Bratislavy Napoleonovým vojskom v roku 1809. Socha vojaka sa pozerá priamo na Schöne Náciho. Tento milý pánko vlastným menom Ignác Lamár bol desaťročia súčasťou Hlavného námestia. Čaroval úsmevy na tvárach ľudí vetou „ručičky bozkávam“. Ignác bol vždy pekne oblečený a vyvolával dojem urodzeného pána. Pravda bola však úplne iná.
Ako by som mohol zabudnúť na najslávnejšieho pracujúceho človek Čumila. Z kanála vykuká na Panskej, vedľajšej ulici od Hlavného námestia. Ako sa vyjadril autor sochy Viktor Hulík: „Čumil je fiktívna postava. Chcel som, aby socha vyjadrovala úsmev, pohodu a dobrú náladu, ktoré tu odjakživa panovali.“ Čumil, Napoleonský vojak a Schöne Náci boli odhalení v rovnaký deň, kedy sa uskutočnilo slávnostné otvorenie zrekonštruovanej pešej zóny.
Osobnosti
Socha ako pocta významnej osobnosti je dlhodobo zaužívaný zvyk rodných miest alebo inštitúcií spojených so životom danej osoby. Na Dunajskej ulici sa stretneme s Júliusom Satinským a jeho uchom. Pána Satinského, dúfam, netreba nikomu predstavovať. Na Dunajskej prežil celý život a ako hrdý Prešporák aj publikoval zopár kníh o Bratislave a jeho rodnej ulici.
Ak pôjdeme pešo, po pár minútach natrafíme pri jednom nákupnom centre na sochu Milana Rastislava Štefánika, jednu z najvýznamnejších osobností slovenských dejín. V roku 1938 odhalili túto majestátnu sochu na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra. Štefánikova socha tam mala zaplátať miesto po rozbitom súsoší Márie Terézie. Jej repliku dnes nájdeme na dunajskom nábreží. M. R. Štefánika v roku 1954 komunisti odpratali a v roku 1974 na námestí odhalili Štúrove súsošie. Svetlo sveta Štefánik uzrel znova až v roku 2009.
Z Námestia Ľudovíta Štúra sa plynule presunieme pred Slovenské národné múzeum, kde nájdeme tzv. otca národa Tomáša Garrigue Masaryka. Jeho neďaleký sused Martin Rázus je spomedzi zatiaľ menovaných osobností najmladší prírastok v meste. Pomník, ktorý tvoria platne v tvare kníh, bol odhalený v roku 2013 a slovenského básnika a politika si tak máme možnosť pripomenúť kedykoľvek prechádzame po nábreží.
A pri spisovateľoch na chvíľu ešte ostanem. Na Hviezdoslavovom námestí nájdeme okrem sochy samotného Pavla Orzságha Hviezdoslava aj iného, nie slovenského, majstra pera. Hans Christian Andersen sa počas plavby z dnešnej Budapešti do Viedne zastavil aj v Bratislave. Bolo to presne 3. júla 1841. Strávil tu síce iba necelý deň, no obľúbil si mesto natoľko, že sa o ňom rozsiahle zmienil vo svojom denníku. „Mám rád Pressburg, je taký živý a pestrý. V záhradách domčekov pod hradom vidieť nádherné ruže a ešte krajšie deti.“
Na druhej strane Dunaja, v Sade Janka Kráľa, nájdeme pomník ďalšieho spisovateľa Janka Kráľa. Toľko významných slovenských spisovateľov v jednom meste iba dokazuje, že Bratislava má akýsi „múzický“ účinok.
Zvieratá
K vyššie spomínanému Štefánikovi neodmysliteľne patrí aj stĺp s levom držiaceho československý štátny znak. Po odstránení sochy politika zmizol aj tento stĺp. Znovu sa v Bratislave objavil po roku 1989 pred budovou Slovenského národného múzea, kde národný znak držal dobrých dvadsať rokov, pokým ho opäť neumiestnili k svojmu pánovi.
A keď sa povie lev, každému pamätníkovi hneď napadne súsošie levích hláv, ktoré sa nachádzalo na dnešnom Námestí SNP. Neskôr fontánu nahradil Stalin a teraz tam máme možnosť zhliadnuť pamätník SNP. Podľa legendy sa velitelia dvoch nepriateľských vojsk dohodli, že namiesto hromadnej bitky sa pobijú štyria najsilnejší – dvaja z každého vojska. Domáci vyhrali a veliteľ dal postaviť fontánu s levími hlavami na znak chrabrosti a odvahy vojakov.
Zvláštnosťou je takzvaná kačacia fontána na Štefánikovom námestí. Zase ten Štefánik, čo? Napriek tomu, že v povesti sa hovorí o husiach, ktoré sú koniec koncov aj vyobrazené na fontáne, prischol jej názov kačacia. Legenda vraví, že jedného dňa sa z Dunaja vynoril vodník. Práve vtedy pri brehu pásli svoje husi traja kamaráti, ktorý sa s vodníkom hneď spriatelili. Ten ich zase vzal pod vodu. Jeden z troch chlapcov však počul čarovné zaklínadlo na otvorenie hladiny rieky a keď ho neskôr vyslovil, všetci traja kamaráti skameneli. Aj so svojimi husami.
Pevne verím, milý čitateľ, že ťa článok nabudil na večernú prechádzku Bratislavou a povšímaš si aj ostatné sochy a fontány, ktoré sa do článku z nepochopiteľných dôvodov nedostali.
Žiadne komentáre